KEĎ DÁVAŠ ALMUŽNU

            Jula sme s manželom poznali už niekoľko rokov. V čase, keď sme sa s ním zoznámili, úspešne podnikal. Žil trochu bohémskym životom, rád si doprial dobré a príjemné veci. Preto nás prekvapilo, keď nás raz pristavil neupravený, spustnutý a nesmelým hlasom poprosil o tri eurá na stravu. Ako pôžičku, ktorú vráti hneď, ako dostane sociálnu dávku. Kým ju nedostal, prišiel a pýtal peniaze ešte asi trikrát. A keď ju dostal, požičané peniaze vrátil. A prichádzal opätovne znova – najprv si požičal a potom poctivo vrátil.
            Dozvedeli sme sa, že po odchode manželky s deťmi sa psychicky zrútil. Byt musel predať, aby ju vyplatil. Po predaji bytu mu ostala v rukách relatívne vysoká suma peňazí, ale keďže nemal kde bývať, tie sa mu veľmi rýchlo rozkotúľali. Vlastná firma sa mu rozpadla. Po čase sa otázka jeho bývania vyriešila – situácia v rodine sa vyvinula tak, že mohol ostať bývať v otcovom byte. To zabránilo, aby skončil na ulici. Horšie to však bolo s jeho psychikou – bol príliš doráňaný životnými okolnosťami a vďaka prirodzenej slabosti povahy prestal veriť, že by sa z toho mohol raz „vyhrabať“. Uzavrel sa pred ľuďmi. Pri kontakte s nimi sa zajakával, čo sa nikdy predtým uňho neprejavovalo.
            Uvedomovali sme si, že neustále požičiavanie peňazí jeho situáciu nerieši. Potreboval prácu. A predovšetkým nádej, že on návrat do normálneho života zvládne. Tento telesne zdravý ešte stále mladý muž sa doslova zľakol, keď manžel prvýkrát spomenul nevyhnutnosť pracovať. Niežeby sa mu robiť nechcelo, ale neveril si. Chcelo to ešte niekoľko rozhovorov, kým sa rozhodol urobiť rozhodný krok. Manžel ho poučil, aké je dôležité umyť sa, upraviť sa, mať čistú košeľu, ísť k holičovi. Veci, o ktorých je pred dospelým nepríjemné hovoriť, no pre návrat k práci a vstup do kolektívu ľudí sú nevyhnutné. Našiel si brigádu v pekárňach. Jednoduchú mechanickú prácu bez zvláštnej zodpovednosti. Preňho to však bola nesmierne vzácna skúsenosť, pretože pochopil, že to ide, že sa to dá, že predsa nie je ešte všetko stratené... Mal z tohto poznania veľkú radosť, snáď ako malé dieťa, ktoré má potrebu o tom neustále hovoriť. Tiež povedal: „Tam som mal možnosť najesť sa, keď som bol hladný... Ale prvý deň som šiel do bufetu a tam som si kúpil jedlo, aby nepovedali, že som sa tam prišiel iba najesť. Ale keď mi povedali, že si môžem zobrať, koľko chcem, tak som sa tam najedol. A za to som ostal v práci dlhšie...“ Jeho jednoduchosť a čistota nás odzbrojovala. A tiež v nás vzbudzovala vďačnosť za veci, ktoré boli pre nás úplne samozrejmé.
            Spoločne s manželom sme verili, že sa postupne zo svojich psychických tráum dostane a veľmi sme mu pri tom držali palce. Preto sme boli ochotní mu pomôcť vždy, keď to potreboval. Ale nie v štýle: „Na, tu máš, toto si nechaj...“ Tento spôsob pomoci sa nám nikdy predtým neosvedčil. Takto obdarovaný človek si často neváži dar, ku ktorému ľahko prišiel a ľahko ho využije nesprávnym spôsobom. Radšej namiesto toho, aby sme darovali rybu, darujeme udicu a naučíme ho, ako si môže tú rybu chytiť. Preto aj pri požičiavaní peňazí bývame obozretní - kontrolujeme ich používanie a požadujeme ich vrátiť, keď to bude možné. Niekedy po 5 eur, niekedy po 20, postupne v splátkach, tak, aby to sociálne slabého človeka nezaťažovalo príliš. Ale zároveň aby si uvedomoval, že na riešení svojej náročnej situácie sa má podieľať i on sám.
            Priznávam, že Julove návštevy aj narúšali naše súkromie. Povzbudiť i poradiť vyžadovalo čas a tiež potrebu obetovať kúsok zo svojho pohodlia. Ale to všetko vyvažovalo naše uvedomenie si, že je vlastne skvelé, že my môžeme pomáhať, a nie byť tými, ktorí sú na pomoc odkázaní. Pritom sa ale museli najprv vyplaviť na povrch poriadne nánosy hlavne môjho egoizmu.
            Bola by som veľmi rada, keby som na záver tohto svedectva mohla napísať: „Julovi sa to podarilo, vrátil sa do normálneho života!“ Veľmi sme v to dúfali a modlili sa za to. Preto sme tiež boli sklamaní, keď sme boli nútení mu oznámiť, že ho prestávame podporovať. Julo sa totiž dostal do bodu, kedy už nebol ochotný meniť svoje zlé návyky, pracovať na sebe, napredovať. Odmietal umývať sa, prať si veci, i keď podmienky na to mal. Následkom toho v každom zamestnaní, ktoré skúsil, mu oznámili, že už prísť nemusí. Manžel s ním hovoril o týchto citlivých záležitostiach dlhé hodiny, žiaľ, bolo to akoby „hrach na stenu hádzal“. Tiež sme zistili, že z nami požičiavaných peňazí si dopraje veci, ktoré i my pri našich vcelku slušných platoch zvažujeme. Kus bohéma v ňom ostal i napriek biede, v ktorej sa nachádzal. A keď sme videli, že pri vzájomných rozhovoroch si začína vymýšľať, vykrúcať sa, nedodržiava svoje slovo, ukončili sme s ním kontakty. Už sme nevideli možnosť, ako mu pomôcť. Časom sme tiež pochopili, že jeho duševné zdravie ostalo trvalo narušené a vyžaduje nevyhnutnú pomoc psychiatra. Nepripustil, že by ju naozaj potreboval.
            Naše sily na riešenie jeho situácie nestačili. Stále sme sa točili okolo tých istých vecí - iba sme o nich rozprávali, pritom všetko ostávalo tak, ako predtým. Stanovili sme si preto podmienky. Julo pochopil, že len za splnenia týchto podmienok môže k nám opäť prísť a žiadať pomoc. Tiež sme mu predostreli možnosť navštíviť komunitu v Žakovciach, kde sa kňaz Marián Kuffa so svojimi pomocníkmi venuje ľuďom na okraji spoločnosti. Tam však tiež, nakoľko je nám známe, neposkytujú pomoc každému a za každú cenu. Takisto vyžadujú od svojich zverencov splnenie určitých podmienok a ochotu pracovať na sebe. Odmietol to. Dnes ho sem-tam stretávame a žiaľ, musíme konštatovať, že žije život v „starých zabehaných koľajach“.
            Toto všetko píšem kvôli tomu, lebo my mnohí sme častokrát v pomykove, komu pomôcť a komu nie. Asi najzodpovednejšie je pomáhať niekomu, koho poznáme, o kom vieme, že je v ťažkej situácii. Dobré je, ak poznáme aj jej pozadie, prípadne vzťahy a pomery v rodine. Tam je zároveň najjednoduchšie skontrolovať si hospodárenie s poskytnutými prostriedkami či ochotu pracovať na zmene. Býva jasnejšie, aká konkrétna pomoc je potrebná. Omnoho ťažšie je skontrolovať si tieto veci, keď vhadzujeme peniaz do neznámej otvorenej dlane. Pritom dnes sa už veľa hovorí i píše o tom, že je lepšie podporiť charitatívnu organizáciu, ktorá sa venuje sociálnym prípadom ako jednotlivcov, o ktorých vieme málo alebo nič. Lebo nie vždy ten, kto najviac kričí, aj pomoc najviac potrebuje a správne ju vie využiť.
            Sociálne slabým treba venovať pozornosť. Ježiš nás k tomu vyzýva tiež. Nemyslím si však, že od nás žiada lásku slepú, ochotnú pomáhať bez podmienok. Láska k blížnemu môže mať i na pohľad neprívetivú tvár. Aj naoko tvrdé „nie“ môže pomôcť viac ako jednoducho vhodená minca, ktorá na uspokojenie výčitiek vlastného svedomia síce stačí, ale celkovú biedu človeka v skutočnosti nerieši.